 |
|||||||||||||
| Príhovor | Životopis | Moja rodina |
Otázky a odpovede |
Miesta, ktoré mám v Trenčíne rád |
Fotogaléria | ||||||||
|
|||||||||||||
Príhovor primátora pri príležitosti odhalenia Pamätníka obetiam komunizmu na Námestí svätej Anny
17.11.2009
17.11.2009
Vážení účastníci slávnostného zhromaždenia.
Pád komunizmu v novembri r. 1989 privítali naši občania s radosťou. S ideálmi Novembra - slobodou, demokraciou, právnym štátom a s víziou začlenenia Slovenska do Európskej únie – sa stotožnili občania bez rozdielu národnosti a vierovyznania. Zdalo sa nám vtedy, že dvadsiate storočie, ktoré patrí medzi najnešťastnejšie obdobia svetových dejín, bude mať predsa len šťastný koniec...Padol Berlínsky múr, z desivej železnej opony, lemujúcej hraničnú čiaru medzi východom a západom, zostalo len zopár úsekov, ktoré majú pripomínať novej generácii, v akej klietke žili ich rodičia a prarodičia. Štyridsať rokov vlády jednej strany zanechalo stopy v nás i mimo nás.
„ Postkomunizmus,“ hovorí Václav Havel, „je stav blízky prepusteniu z väzenia. Keď v tom žijete roky a potom vás naraz pustia von, tak vás ťaží tá sloboda. Naraz človek stojí pred úlohou stále o niečom rozhodovať. Kým vo väzení máte všetko určené, na slobode, len kým vyjdete z domu, urobíte aj 15 rozhodnutí - o koľkej vstať, čo si obliecť, kedy raňajkovať.
Zvlášť starší ľudia boli podľa Havla v nepríjemnej situácii. „Oni celý život nejakým spôsobom sa snažili, niečomu pochybnému zasvätili život a teraz, keď im je zrazu povedané, že to celé bol nezmysel - to sa ťažko unesie."
November nás postavil pred úlohu vytvoriť pluralitnú demokraciu založenú na právnom štáte a úcte k ľudským právam a rozmanitosti. K tomu boli potrebné hlboké politické, právne a ekonomické reformy, vedúce k vytvoreniu demokratického myslenia a politickej kultúry. Bolo treba zaistiť delenie moci, slobodu médií, ochranu súkromného vlastníctva a rozvoj občianskej spoločnosti.
Oslobodenie národov spod komunistického jarma však prinieslo aj problémy. Pripomeňme si Sarajevo, Srebrenicu, Prištinu, Kosovo, Čečensko...Etnické čistky a masové hroby svetu znovu pripomenuli odvrátenú tvár nacionalizmu. Z tohto pohľadu mohlo byť zamatové rozdelenie Československa a vznik samostatnej Slovenskej republiky príkladom pre iné národy, Žiaľ, nebolo.
Osamostatnenie sa Slovenska a vstup do Európskej Únie bolo priamym dôsledkom Novembra 1989. Otvorená Európa je prostredím, v ktorom sa môžeme zbaviť komplexov kolektívnej menejcennosti i neviery vo vlastné sily, ktoré prenasledovali celé generácie Slovákov.
Je to výzva najmä pre mladšie generácie.„ ...národným prebudením sa tu prebudili nové potencie... Postavila sa tu nová dospelá bytosť, prínos sebe, Európe i ľudstvu.“ Tieto slová Ladislava Hanusa nášho veľkého mysliteľa a filozofa kultúry presne pomenúvajú túto fázu ponovembrového vývoja a rozvoja Slovenska, našich miest a dedín.
Štyridsať rokov sme čakali na príležitosť aby sme mohli nielen svoje osobné osudy, ale aj kolektívne vziať do vlastných rúk. Naše mesto je naším domovom. Roky neslobody ho poznačili rovnako ako poznačili celú krajinu. Všetky štáty, ktoré prešli obdobím budovania komunizmu, vrátane Ruska, doplatili na svoju vieru, že raj na zemi možno vytvoriť totalitnými metódami.. Niekoľké generácie budú musieť doháňať zameškané. Slová Jána Pavla II. že: „...Európa musí byť otvoreným a pohostinným svetadielom, ktorý bude pri súčasnej globalizácii presadzovať formy nielen hospodárskej, ale aj sociálnej a kultúrnej spolupráce... sú adresované aj nám. Objavením Európy sme objavili aj vlastné zaostávanie za ňou. „..treba nám zo sna povstať, lebo zaostali sme“, povedal Slovákom už pred takmer dvesto rokmi Andrej Kmeť. Vidíme naše mesto, jeho možnosti, jeho perspektívu inak, ako ich videli naši rodičia a prarodičia.
Pravdaže, nesmieme pri našom zápale pre budúcnosť, zabudnúť na svoju minulosť. Diktatúra proletariátu a triedny boj – tieto dva pojmy mali ospravedlniť násilie a nespravodlivosť, ktorých sa dopúšťal komunistický režim - údajne v mene robotníckej triedy - na svojich občanoch Pamätník obetiam komunizmu je symbolom, pripomínajúcim utrpenie sedemdesiatich tisícov popravených a väznených odporcov komunistickej diktatúry, šikanovanie stovák roľníkov, živnostníkov, kňazov, rehoľníkov a rehoľných sestier.
Tisíce občanov odmietli žiť v neslobode a emigrovali, pričom štyristo z nich zaplatilo za svoju túžbu dostať sa na slobodu životom. Státisícom veriacich, aj ich deťom režim upieral právo na rovnosť príležitostí a slobodu voľby. A tak nezmyselná triedna nenávisť spôsobila utrpenie státisícom bezbranných občanov.
Komunizmus - táto lacná vízia raja na zemi, transparent jednoty, nastolenej diktátom, karikatúra spravodlivosti, realizovaná v justičných palácoch a na popraviskách, táto rozprávka rozprávaná vlkmi preoblečenými za baránkov - ešte chodí po svete a hľadá nových poslucháčov. „Môže sa stať, že po páde jedného, viditeľného múra objavíme ďalší, neviditeľný, ktorý naďalej rozdeľuje náš kontinent – múr, ktorý prechádza srdcami ľudí. Tento múr je postavený zo strachu a násilia, z nedostatku porozumenia pre ľudí odlišného pôvodu, s inou farbou pleti, iného náboženstva; je to múr politického a náboženského egoizmu, oslabovania citlivosti pre hodnotu ľudského života a dôstojnosti každej osoby.“
To sú varovné slová Jána Pavla II. ktoré by sme si mali zapamätať.
Pád komunizmu v novembri r. 1989 privítali naši občania s radosťou. S ideálmi Novembra - slobodou, demokraciou, právnym štátom a s víziou začlenenia Slovenska do Európskej únie – sa stotožnili občania bez rozdielu národnosti a vierovyznania. Zdalo sa nám vtedy, že dvadsiate storočie, ktoré patrí medzi najnešťastnejšie obdobia svetových dejín, bude mať predsa len šťastný koniec...Padol Berlínsky múr, z desivej železnej opony, lemujúcej hraničnú čiaru medzi východom a západom, zostalo len zopár úsekov, ktoré majú pripomínať novej generácii, v akej klietke žili ich rodičia a prarodičia. Štyridsať rokov vlády jednej strany zanechalo stopy v nás i mimo nás.
„ Postkomunizmus,“ hovorí Václav Havel, „je stav blízky prepusteniu z väzenia. Keď v tom žijete roky a potom vás naraz pustia von, tak vás ťaží tá sloboda. Naraz človek stojí pred úlohou stále o niečom rozhodovať. Kým vo väzení máte všetko určené, na slobode, len kým vyjdete z domu, urobíte aj 15 rozhodnutí - o koľkej vstať, čo si obliecť, kedy raňajkovať.
Zvlášť starší ľudia boli podľa Havla v nepríjemnej situácii. „Oni celý život nejakým spôsobom sa snažili, niečomu pochybnému zasvätili život a teraz, keď im je zrazu povedané, že to celé bol nezmysel - to sa ťažko unesie."
November nás postavil pred úlohu vytvoriť pluralitnú demokraciu založenú na právnom štáte a úcte k ľudským právam a rozmanitosti. K tomu boli potrebné hlboké politické, právne a ekonomické reformy, vedúce k vytvoreniu demokratického myslenia a politickej kultúry. Bolo treba zaistiť delenie moci, slobodu médií, ochranu súkromného vlastníctva a rozvoj občianskej spoločnosti.
Oslobodenie národov spod komunistického jarma však prinieslo aj problémy. Pripomeňme si Sarajevo, Srebrenicu, Prištinu, Kosovo, Čečensko...Etnické čistky a masové hroby svetu znovu pripomenuli odvrátenú tvár nacionalizmu. Z tohto pohľadu mohlo byť zamatové rozdelenie Československa a vznik samostatnej Slovenskej republiky príkladom pre iné národy, Žiaľ, nebolo.
Osamostatnenie sa Slovenska a vstup do Európskej Únie bolo priamym dôsledkom Novembra 1989. Otvorená Európa je prostredím, v ktorom sa môžeme zbaviť komplexov kolektívnej menejcennosti i neviery vo vlastné sily, ktoré prenasledovali celé generácie Slovákov.
Je to výzva najmä pre mladšie generácie.„ ...národným prebudením sa tu prebudili nové potencie... Postavila sa tu nová dospelá bytosť, prínos sebe, Európe i ľudstvu.“ Tieto slová Ladislava Hanusa nášho veľkého mysliteľa a filozofa kultúry presne pomenúvajú túto fázu ponovembrového vývoja a rozvoja Slovenska, našich miest a dedín.
Štyridsať rokov sme čakali na príležitosť aby sme mohli nielen svoje osobné osudy, ale aj kolektívne vziať do vlastných rúk. Naše mesto je naším domovom. Roky neslobody ho poznačili rovnako ako poznačili celú krajinu. Všetky štáty, ktoré prešli obdobím budovania komunizmu, vrátane Ruska, doplatili na svoju vieru, že raj na zemi možno vytvoriť totalitnými metódami.. Niekoľké generácie budú musieť doháňať zameškané. Slová Jána Pavla II. že: „...Európa musí byť otvoreným a pohostinným svetadielom, ktorý bude pri súčasnej globalizácii presadzovať formy nielen hospodárskej, ale aj sociálnej a kultúrnej spolupráce... sú adresované aj nám. Objavením Európy sme objavili aj vlastné zaostávanie za ňou. „..treba nám zo sna povstať, lebo zaostali sme“, povedal Slovákom už pred takmer dvesto rokmi Andrej Kmeť. Vidíme naše mesto, jeho možnosti, jeho perspektívu inak, ako ich videli naši rodičia a prarodičia.
Pravdaže, nesmieme pri našom zápale pre budúcnosť, zabudnúť na svoju minulosť. Diktatúra proletariátu a triedny boj – tieto dva pojmy mali ospravedlniť násilie a nespravodlivosť, ktorých sa dopúšťal komunistický režim - údajne v mene robotníckej triedy - na svojich občanoch Pamätník obetiam komunizmu je symbolom, pripomínajúcim utrpenie sedemdesiatich tisícov popravených a väznených odporcov komunistickej diktatúry, šikanovanie stovák roľníkov, živnostníkov, kňazov, rehoľníkov a rehoľných sestier.
Tisíce občanov odmietli žiť v neslobode a emigrovali, pričom štyristo z nich zaplatilo za svoju túžbu dostať sa na slobodu životom. Státisícom veriacich, aj ich deťom režim upieral právo na rovnosť príležitostí a slobodu voľby. A tak nezmyselná triedna nenávisť spôsobila utrpenie státisícom bezbranných občanov.
Komunizmus - táto lacná vízia raja na zemi, transparent jednoty, nastolenej diktátom, karikatúra spravodlivosti, realizovaná v justičných palácoch a na popraviskách, táto rozprávka rozprávaná vlkmi preoblečenými za baránkov - ešte chodí po svete a hľadá nových poslucháčov. „Môže sa stať, že po páde jedného, viditeľného múra objavíme ďalší, neviditeľný, ktorý naďalej rozdeľuje náš kontinent – múr, ktorý prechádza srdcami ľudí. Tento múr je postavený zo strachu a násilia, z nedostatku porozumenia pre ľudí odlišného pôvodu, s inou farbou pleti, iného náboženstva; je to múr politického a náboženského egoizmu, oslabovania citlivosti pre hodnotu ľudského života a dôstojnosti každej osoby.“
To sú varovné slová Jána Pavla II. ktoré by sme si mali zapamätať.
